Na Úvod by som chcel poznamenať, mám 36 rokov, som dislektik s ADHD.
Nápísať tento dotaz bez gramatických chýb a hlavne, aby to malo hlavu aj patu je pre mňa nadpozemský úkol.
Príspevky typu to se nedá čítať, "prečo je to take dlhé" , a to máš fakt 36 rokov si nechajte pre niekoho iného. Skúsim to skrátiť.
Ako je už napísané v nadpise jednalo sa o akýsi vzťah, nevzťah s jednou mojou kamarátkov( momentálne sa ako kamarátka nechová) ... No ale poporiadku.
Je tomu 3 skoro už 4 roky, čé som sa zahľadel do svojej ani nie kamarátky, skor známej s ktorú som strétával každý týždeň na športovej akcii. Čím viac som ju spoznával, tým viac mi imponovala jej nezávislosť a podobné keci, ktoré človek vraví keď je zamilovaný až po uši.
No teraz to bude tažké, začínam odbiehať mýšlienkami od tématu. A hlavne sa nechcem moc rozpisovať o tom vzťahu... nevzťahu.
Takže to skrátim, 1,5 roka som dokázal znášať jej neustále zmeny, nálad. Veci ktoré hraničili s citovým vydieraním. Handra na podlahu je slabé slovo. Proste sa ku mne správala, ako jej to momentálne vyhovovalo. Všetko to vyvrcholilo keď mi spravila žiarlivú scénu, a pred našími kamarátmi s plačom odyšla do šatne, aby ma zas celý večer ignorovala. A ďalej už nemá cenu ani písať.
Verte mi, že s odstupom času som zistil, takéto psychické peklo neprajem ani svojmu najvačšiemu nepriateľovi.
Hneď na druhý deň som všetkým kamarátom napísal, nech už somnou nepočítajú, dal som výpoveď v práci, presťahoval sa do zahraničia, zrušil všetky sociálne kontakty, aby som dotyčnú na nejaký čas nevidel. A hlavne aby som sa odmiloval. ( aj keď neviem do čoho, asi do svojej nejakej ilúzie, kde som si ju moc zidealizoval).
Ako sa vravý zíde s očí zíde s mysle, alebo čo oči nevidia to srdce nebolí. Neuveríte, ale šialene som sa mýlil.
Sú to už roky a ja stále zisťujem, chalan nemáš to v sebe uzavreté. Miluješ holku ktorá ťa citovo vydierala, chovala k tebe podľa svojich nálad, manipulovala s tebou...atď.
Ja neviem rozumovo to zvládam myslím že dobre. Len sa mi to nedá uzatvoriť po tej citovej a emočnej stránke. Stále na ňu myslím. Raz ju s duše nenávidím, a na druhý ďen sám seba prichytám, ako žiarlim a že by som ju chcel spať...
Verte mi snažím sa na sebe makať, cestujem, športujem, mám myslím slušnú prácu.
Toto je, ale proste tá brzda, ktorá mi bráni ísť ďalej hlavne v partnersých vzťahoch ďalej. Hlavne zisťujem že ma to začína dosť psychicky vyčerpávať a začínam si myslieť, že som blázon.
Máte niekto podobnú skúsenosť?
Nejaké rady, alebo triky ako sa s toho dostať. Hlavne by som to nechcel riešiť nejakými liekmi na predpis.
Alebo som fakt blázon a mám sa nechať rovno zavrieť v nejakom sanatóriu.
Uff tak čo poviete? Dúfam že sa to da čítať. Ale aspoň som to zo seba konečne dostal.
Dobrý Deň
Na Úvod by som chcel poznamenať, mám 36 rokov, som dislektik s ADHD.
Nápísať tento dotaz bez gramatických chýb a hlavne, aby to malo hlavu aj patu je pre mňa nadpozemský úkol.
Príspevky typu to se nedá čítať, "prečo je to take dlhé" , a to máš fakt 36 rokov si nechajte pre niekoho iného. Skúsim to skrátiť.
Ako je už napísané v nadpise jednalo sa o akýsi vzťah, nevzťah s jednou mojou kamarátkov( momentálne sa ako kamarátka nechová) ... No ale poporiadku.
Je tomu 3 skoro už 4 roky, čé som sa zahľadel do svojej ani nie kamarátky, skor známej s ktorú som strétával každý týždeň na športovej akcii. Čím viac som ju spoznával, tým viac mi imponovala jej nezávislosť a podobné keci, ktoré človek vraví keď je zamilovaný až po uši.
No teraz to bude tažké, začínam odbiehať mýšlienkami od tématu. A hlavne sa nechcem moc rozpisovať o tom vzťahu... nevzťahu.
Takže to skrátim, 1,5 roka som dokázal znášať jej neustále zmeny, nálad. Veci ktoré hraničili s citovým vydieraním. Handra na podlahu je slabé slovo. Proste sa ku mne správala, ako jej to momentálne vyhovovalo. Všetko to vyvrcholilo keď mi spravila žiarlivú scénu, a pred našími kamarátmi s plačom odyšla do šatne, aby ma zas celý večer ignorovala. A ďalej už nemá cenu ani písať.
Verte mi, že s odstupom času som zistil, takéto psychické peklo neprajem ani svojmu najvačšiemu nepriateľovi.
Hneď na druhý deň som všetkým kamarátom napísal, nech už somnou nepočítajú, dal som výpoveď v práci, presťahoval sa do zahraničia, zrušil všetky sociálne kontakty, aby som dotyčnú na nejaký čas nevidel. A hlavne aby som sa odmiloval. ( aj keď neviem do čoho, asi do svojej nejakej ilúzie, kde som si ju moc zidealizoval).
Ako sa vravý zíde s očí zíde s mysle, alebo čo oči nevidia to srdce nebolí. Neuveríte, ale šialene som sa mýlil.
Sú to už roky a ja stále zisťujem, chalan nemáš to v sebe uzavreté. Miluješ holku ktorá ťa citovo vydierala, chovala k tebe podľa svojich nálad, manipulovala s tebou...atď.
Ja neviem rozumovo to zvládam myslím že dobre. Len sa mi to nedá uzatvoriť po tej citovej a emočnej stránke. Stále na ňu myslím. Raz ju s duše nenávidím, a na druhý ďen sám seba prichytám, ako žiarlim a že by som ju chcel spať...
Verte mi snažím sa na sebe makať, cestujem, športujem, mám myslím slušnú prácu.
Toto je, ale proste tá brzda, ktorá mi bráni ísť ďalej hlavne v partnersých vzťahoch ďalej. Hlavne zisťujem že ma to začína dosť psychicky vyčerpávať a začínam si myslieť, že som blázon.
Máte niekto podobnú skúsenosť?
Nejaké rady, alebo triky ako sa s toho dostať. Hlavne by som to nechcel riešiť nejakými liekmi na predpis.
Alebo som fakt blázon a mám sa nechať rovno zavrieť v nejakom sanatóriu.
Uff tak čo poviete? Dúfam že sa to da čítať. Ale aspoň som to zo seba konečne dostal.
Díky ak ste to niekto zvládli až sem.
- Odpovědět
Pošli odkaz